Rok 1968 - Pokus o nekonečný žúr

Väčšina súčasných slovenských politikov vie, že občasné chválenie Alexandra Dubčeka a tzv. dubčekovského vedenia z roku 1968 je pre nich z hľadiska pozitívneho sebazviditeľňovania výhodné. Vedia, že väčšina slovenského obyvateľstva (ktorá sa o dejiny krajiny aspon ako tak zaujíma) má k procesom z pred augustovej invázie vzťah. V roku 1968 sa dubčekovské vedenie snažilo o záchranu neživotaschopného, krachujúceho systému. Hospodárstvo bolo takmer na kolenách. Socialistické plánovanie ponuky, ale aj dopytu sa začalo ukazovať ako nenormálne. Naviac v radoch KSČ už pred rokom 1968 začalo dochádzať k napätiu, čo malo dosah na ďalšie udalosti. Podstatné je poukázať, že dubčekovcom v skutočnosti nešlo o poľudštenie systému (socializmus s ľudskou tvárou), ale o jeho záchranu. Záchranu v podobe, ktorá by bola znesiteľnejšia a "modernejšia". Ľuďom sa myšlienka spojenia sociálnych istôt (ochranná ruka štátu), možnosti otvárať si ústa (verejne kritizovať), cestovať, slobodne chodiť do kostola a možnosti nemusieť sa báť udavačstva pozdávala. Myšlienka socializmu s ľudskou tvárou bola vlastne predstavou o nekonečnom žúre, kde sa ľudia usmievajú, je im dobre, nemusia sa báť o plný stôl a postel je tiež nadohľad. Dubčekovskému vedeniu sa naviac páčila popularita, ktoru bolo neustále obklopované. Po rokoch tvrdého útlaku (hlavne roky päťdesiate) bol mierne uvoľnený obojok, dalo sa voľnejšie dýchať. Verejnosť začala politikov vnímať ako rockové hviezdy. Dubčekománia naberala na obrátkach. Nie ale v Moskve. Je až zarážajúce, že dubčekovské vedenie vôbec nechápalo vtedajšiu medzinárodnú situáciu. Vôbec si nepripúšťalo, že existuje dvojblok. Na strane jednej systém parlamentnej demokracie (plus trhový mechanizmus) a na druhej strane systém diktatúr (plus plánované hospodárstvo). Moskovské vedenie bolo (z hľadiska svojho chápania udalostí) znepokojené a na svoju nespokojnosť upozorňovalo. Naviac v Moskve správne odhadovali, že ak by nechali procesu v ČSSR dlhodobú voľnosť, tak sa im tzv. socialistický tábor rozpadne do roka a do dňa. Vojenská invázia z 21. augusta 1968 bola aktom, ktorým si Moskovské vedenie vlastne zachraňovalo svoje medzinárodné aj domáce politické pôsobenie na ďalších dvadsať rokov dopredu. Tiež malo konečne zámienku ponechať si v ČSSR vojská, tanky, zbrane. Niektoré aspekty správania dubčekovcov z roku 1968 súvisia s faktom, že dlhodobo fungovali v totalitnom systéme. Politik v systéme, kde neexistuje politický oponent, politická konkurencia, skutočný politický zápas zakrnieva. Prestáva mať schopnosť zrýchlene reagovať. Po rokoch straníckeho bľabotania a bezpohlavného opakovania komunistických poučiek stratili kontakt s realitou. Zrejme už ani nerozumeli tomu, čo im Moskva v roku 1968 naznačuje. Prvé reakcie dubčekovcov po začiatku vojenskej invázie poukazujú na ich neprofesionálnosť a politickú nepripravenosť. Boli v šoku. Dubček plakal a nadával. Gustáv Husák počas tzv. moskovských "rokovaní" povedal vetu, ktorú adresoval svojim kolegom, dubčekovcom: "Toto je dôsledok Vašej pubertálnej politiky". Mal pravdu. Len škoda, že na takú politiku neupozorňoval skôr. Ešte pred inváziou. Možno vedel prečo. Bol to totiž práve on, kto sa až do roku 1989 vo funkcií generálneho tajomníka KSČ a prezidenta ČSSR aktívne prizeral na zničujúce dôsledky pubertálnej politiky z roku 1968.