Plač prezidenta

Autor: Martin Škopec Antal | 27.8.2012 o 7:08 | (upravené 27.8.2012 o 8:14) Karma článku: 6,21 | Prečítané:  236x

Načasovanie zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska na 31. august 1995 bolo zámerne nastavené tak, aby sa stalo hlavnou mediálnou témou v čase začínajúceho školského roku. Išlo o syna prezidenta. Prezidenta rodiča. Okrem iného chceli dať organizátori zavlečenia smerom k verejnosti aj tento nahlas nevypovedaný odkaz: Pozor! Toto sa môže stať raz aj Vám, Vašemu dieťaťu, ktoré práve teraz usadá do školskej lavice.

Po únose vtedajší prezident Michal Kováč prostredníctvom televízie vyjadroval svoj postoj k udalosti. V jednom momente sa rozplakal. Odkaz pre verejnosť tak dostal očakávaný a organizátormi želaný mediálny rozmer. Nešlo iba o vybavovanie si "nejakých" osobných účtov. Išlo o naiplantovanie strachu do tej časti verejnosti, ktorá "nepochopila požiadavky doby". Opačný tábor slovenskej verejnej mienky (od roku 1990 takmer nepretržite nastavený na konflikt) zavlečenie označoval za Samoúnos. Michala Kováča obviňoval tiež z toho, že nad synom v televízií nariekal ako otec a postoj prezidenta k udalosti dával viacmenej bokom. Áno! Michal Kováč plakal hlavne ako otec, čo je pochopiteľné. Ako prezident sa však mal ovládať. Jeho plakanie tak trochu pripomínalo tragiku Alexandra Dubčeka počas augustovej vojenskej invázie do ČSSR v roku 1968. Dubček a Kováč boli "nečakane" vystavený brutálnej sile. Povahovo si boli podobní. Nevedeli sa racionálne orientovať v krízovej situácií. V politike hrali skôr úlohu komparzu. Mali tiež rovnako ťažkopádne vyjadrovacie schopnosti. Zavlečenie, únos, či "samoúnos" syna prezidenta z konca augusta 1995 bolo testom spoločenského prostredia. Miediálneho aj opozičného. Väčšina najmä tlačených masmédií sa definitívne spojila s politickou opozíciou. Jasne si určila politického nepriateľa. Opozične naladený slovenský novinár prestal opozíciu kritizovať, lebo podľa jeho mienky by kritika škodila vyhliadkam na úspech vo voľbách do NR SR v roku 1998. Za danej situácie mala opozícia zjednodušené postavenie. Nemusela sa príliš namáhať, zlenivela. Spojenectvo občas prinášalo komické situácie. Proopozičná verejnosť sa hnevala na toho novinára, ktorý mal "odvahu" upozorniť na fakt, že v opozičnom politickom spektre sem tam "niečo" neklape. Slovenské masmédiá sa po stránka pudu sebazáchovy správali normálne. Po stránke profesionálnej nie. Plač slovenského prezidenta z roku 1995 je nepríjemnou spomienkou. Nepríjemnou, ale zapamätania hodnou.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?