reklama

Čo bolo najväčšie nešťastie? Mať to šťastie...

Hudobný skladateľ, spevák a herec Jaro Filip v časoch komunistického režimu hovorieval, že "na päť detí pripadá jeden banán". Boli to časy, kedy bol vtip neoficiálnym komentárom dňa. Nejednému súčasnému človeku v zrelom veku by však bolo vhodné položiť otázku: Prečo Vám bolo tak dobre, keď bolo zle...?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Mnoho Slovákov má v sebe zakorenenú nostalgiu za dobou, kedy existovala "plná zamestnanosť", takmer celoplošná hospodárska dotačná politika štátu, plánovaná ekonomika, brigády socialistickej práce (BSP), prekračovanie noriem, čísla, ukazovatele, "úspechy" socializmu. Všeobecne tiež prevláda názor, že ľudia mali k sebe bližšie, častejšie sa stretávali a pomáhali si...V celkovom hospodárskom, ekonomickom a morálnom marazme je normálne, že ľudia majú k sebe akosi bližšie. V časoch povodní, zemetrasení, či vojen si pomáhajú viac ako inokedy. Obdobie socializmu bolo časom nedostatku základných druhov tovaru. Otázka, či na pultoch obchodov bude zajtra to, či ono bola súčasťou každodenných debát občanov. Pomáhali si a mali k sebe bližšie. Jeden dodal druhému inak nedostatkový toaletný papier v hojnom počte a dostal zaň inak nedostatkové súčiastky do auta. Tamten zohnal stavebný materiál a na oplátku mu boli dané kožené bundy z Nemeckej spolkovej republiky. Kšeft sa rozbiehal. Výmenný obchod na pokračovanie. V socializme sa však na vzájomnú, uspokojenú ponuku a dopyt (tieňový privátny obchod) nabaľovalo niečo naviac... vďačnosť, spojenectvá vo svete nedostatku, nové kamarátstva, priateľstvá a prejavom vďaky bol občas aj sex, ako protislužba. Ľudia mali na seba viac času... Čo už s časom v ktorom bola (ako spieval Karel Kryl) nuda zábavou. V televízií a rozhlase propaganda, cestovať sa dalo viacmenej len do "krajín priateľov" a v obchodoch sa povaľoval tovar o ktorý nebol záujem. Ľudia si (či už vedome, alebo podvedome) zvolili cestu skupinovej terapie ako formu protestu voči kultúrnej a politickej nude. Tiež ale treba vedieť, že v časoch, kedy "dnes bolo včera a zajtra dnes" neexistovali osobné počítače, mobilné telefóny a iné hračky "kapitalizmu". Rado "sa" spomína aj na takzvanú plnú zamestnanosť. Vraj každá dospelá osoba mala prácu (právo na prácu). Občan chodil do roboty. Časť obyvateľstva predstierala, že pracuje a to podľa hesla: Nerobiť a zarobiť. Vedelo sa, že v určitých pracovných oblastiach drieť netreba. Naproti tomu však existovali zamestnania, kde ľudia drieť museli: Bane a pásová výroba. Neposlušní tam boli za trest. Spomeňme ešte zákon o príživníctve, ktorý slúžil ako zbraň na skutočných aj fiktívnych flákačov. Dôsledkom tzv. plnej zamestnanosti bol stav v ktorom si "pracujúci" príliš svoju prácu (flek) nevážili, lebo vedeli, že o ňu jednoducho len tak neprídu. Práca bola garantovaná štátom. Byť zamestnaný bola povinnosť. Z čias plnej zamestnanosti pochádza vtip: Otázka: "Aký je rozdiel medzi pracovníkom v USA a u nás? Ten prvý prácu hľadá, toho druhého hľadajú v práci." Alebo: "Kedy sa Slovákovi nevydarí peénka?" Odpoveď: " Keď v stavebninách nemajú cement". Je vhodné tiež spomenúť "politikov" za niekdajšieho režimu. Často počúvame, že na politickej scéne bol kľud, politici sa nehádali a nebolo sporov. Keďže neexistovala autentická, demokratická politická scéna, nemohol byť ani verejne deklarovaný spor. Naviac médiá boli závislé od strany a štátu, takže sa nemohli obsahovo na politickom spore profilovať. Napríklad taký Vasil Bilak (okrem roku 1968) sa ani nemal verejne, politicky s kým pohádať. Alexander Dubček bol odstavený, na chrbte zavesených eštebákov a Václav Havel váľal sudy v pivovaroch. KSČ bola obsahovo a argumentačne vykastrovanou organizáciou neschopnou myslieť. Práve udalosti z novembra 1989 ukázali, že komunistické vedenie nebolo akcieschopné. V podstate ani nevedelo, čo sa presne deje. Moskva už nedávala príkazy a rozkazy. Veľký brat onemel. KSČ zložila "zbrane" hneď v druhom kole. Atmosféru prichádzajúceho konca totalitného režimu opäť skvele vykresľuje vtip, ktorý pochádza z roku 1988: Stretnú sa dvaja. Jeden sa pýta: "Vieš, čo je najväčšie šťastie?" Druhý: "Čo?" Prvý: "No predsa žiť v socialistickej spoločnosti". Nasleduje otázka: "A vieš, čo je najväčšie nešťastie?" Druhý: "Čo?" Odpoveď: "No predsa mať to šťastie".

Martin Škopec Antal

Martin Škopec Antal

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  371
  •  | 
  • Páči sa:  807x

Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu