Objektívna a subjektívna "pravda"

Na slová spisovateľa a disidenta Milana Šimečku si spomeniem vždy, keď počúvam, alebo čítam o objektívnej, či subjektívnej pravde vtesnanej do dejov, vyhlásení, myšlienok, mediálnych vystupov. Pravda je ako voda. Naberiete si ju do dlaní a ona Vám postupne preteká medzi prstami. Pravda je ilúzia zavesená v myslení jedinca, ktorý sa pozerá na súčet predmetov natiahnutých vo videnom spektre "reality". Svojho času sa ľudia domnievali, že Zem je stredobodom "všetkého" a že okolo nej obiehajú Slnko a planéty. Neskôr sa stredobodom "všetkého" stalo Slnko. "Jestvovala" len naša Slnečná sústava. Okolo "nej" boli "zavesené" svetielka. O čosi neskôr sa svetielka "zmenili" na ďalšie Slnečné sústavy, potom Galaxie. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia prevládal názor, že existencia iných Galaxií je možno sporná. A tu "náhle" sa ukázalo, že naša Mliečna dráha nie je hlavným kontinentom dovtedy poznaného vesmíru. Je ich viac. Niekoľko násobne viac. A čo viac... Vesmír sa rozpína a dokonca rýchlejšie, ako sa rozpínať začal. To nie je zrejme všetko. Za "ním" je ďalší vesmír a za "ním" ďalší. Zrkadlo za zrkadlom. Nemá "to" konca. Ako tie pravdy. Jedna strieda druhú, druhá tretiu, tretia miliárd tretiu. Ako povedal klasik: Pravda je subjektívna. Koniec ilúzií o výnimočnom postavení Slnka prinieslo dvadsiate storočie. Storočie v ktorom padli mnohé "pravdy" o našich "pravdách". Tak, ako sa vesmír rozpína, tak sa aj naša "pravda" rozpína. Na záver Rene Descartes: "Predpokladám, že všetko, čo vidím je nepravdivé. Verím, že nikdy neexistovalo nič z toho, čo reprezentuje klamlivá pamäť. Nemám vôbec žiadne zmysly. Telo, tvár, rozľahlosť, pohyb a miesto sú chiméry".