Mnoho Slovákov na takzvaný HUSÁKštát dodnes nedá dopustiť. Sú to Slováci nenároční na podmienky, bez akéhokoľvek vzťahu k základnej ľudskej hodnote - k slobode. Myslia si, že komunistický režim za istých okolností mohol "fungovať" naďalej. Ich základnou "tézou" je tvrdenie, že "ak by režim povolil viac náboženských slobôd a ľuďom by dovolil cestovať kamkoľvek - kedykoľvek, tak mohol pretrvať..." Ak by však režim povolil viac náboženských slobôd a dovolil by ľuďom cestovať kamkoľvek a kedykoľvek, rosypal by sa možno už v roku 1971. Základnou motiváciou komunistického (aj nacistického) režimu bolo držať domáce obyvateľstvo v laboratórnej klietke (je známe vyhlásenie Husáka z roku 1969, že "hranice nie sú korzo"). Zámerom totalitných režimov nie je otváranie, ale zatváranie. Nie politická a spoločenská extrovertnosť, ale introvertnosť.Komunistické vedenie "ťahané" Slovákom Husákom však počas normalizácie dávalo Slovákom to, čo považovali (a dodnes považujú) za životne dôležité: "Lacné" potraviny, alkohol, ľudové hry na krátkodobé pobavenie. Väčšina Slovákov sa na seba a svet pozerá cez optiku zjednodušenú, materialistickú. Tá je z ich pohľadu Alfou a Omegou "všetkého". Náboženské vierovyznanie, ktoré Slováci praktizujú, má skôr rituálny charakter. Nejde ani tak o "vec" vnútorného presvedčenia, ale o spoločenské "usadenie sa" v pravidlách kmeňa. Kňaz, kostol a modlenie sa tvoria súčet, ktorý má v histórii krajiny svoje pevné miesto. Samozrejme oprávnene. Vedenie HUSÁKštátu vedelo dobre, že Slovák je v kostole bohabojnou bytosťou, no po odchode z kostala sa mení na materialistickú bytosť podľa marxistického vzorca. Na rozdiel od rokov 1949 až 1953 sa preto (alebo tiež preto) normalizačné vedenie nesprávalo ku katolíckej cirkvi až tak brutálne... Aj dnes sa však ukazuje, že mnoho Slovákov, ktorí v kostole "padajú na kolienka", je opäť pripravených voliť "poopravenú" marxistickú predstavu o svete. Téma "slobodného cestovania" mala za normalizácie podobu návštev Bulharska, Rumunska, Maďarska, ZSSR, či niekdajšej Juhoslávie. Do "zhnitého kapitalizmu" cestovali zväčša členovia strany, ŠTB-bácke kádre a ľudia, ktorí si cestu "tam von" doslova vyžobrali. Veľká časť z nich "tam vonku" zostala - bola utečená. Za socializmu sa totiž neodchádzalo, ale utekalo. Dnešné preferencie Smeru - SD nie sú náhodné. Väčšinová voličská základňa tohoto politického retrosubjektu od VEDENIA STRANY očakáva návrat k tradičným hodnotám. V danom prípade slovné spojenie TRADIČNÉ HODNOTY znamená: Istota nemennosti každodenného privátneho života v "laboratórnej klietke", kde platia pravidlá (dubčekovskej) riadenej demokracie, riadeného "trhu", socialistickej rétoriky, náboženských slobod a "plnohodnotného" materialistického konzumu (rohlíkovo - šalátová kultúra). Spoločenská objednávka je jasná: Keď experimenty, tak na úrovni "Tretích ciest". Už žiadne "intelektuálne filozofovanie" havlovského formátu. Stačia seriálky, televízne receptáre, bezpohlavné politické diskusie a čakanie na "masiášov". Náročná názorová menšina "nech drží hubu a krok". K "lopate ich dať... inteligentov nespokojných..." Motivácia priaznivcov novej "normalizácie" je zrejmá: Mať sa dobre a príliš nerozmýšľať. Veď stačí zaklopať na tie správne stranícke dvere a ostatné už pôjde "samo". V Smere - SD môžu permanentne otvárať šampanské..."Kto sa mýli so stranou, nepochybí. Kto má pravdu proti strane, nech mu je Boh milostivý".
Kto sa mýli so stranou, nepochybí...
Na začiatku politickej a spoločenskej "normalizácie" kolovala v neoficiálnom hovorovom prostredí múdrosť: "Kto sa mýli so stranou, nepochybí. Kto má pravdu proti strane, nech mu je Boh milostivý". Každého Prvého mája (až do roku 1989) sa predstavitelia "neomylnej strany" znudene pretŕčali na tribúnach. Už to neboli "revoluční komunisti" z prvej polovice 20. storočia, ktorí "niečomu vereili" a "za niečo bojovali". Normalizačná skupina na čele s Gustávom Husákom považovala za hlavný zmysel svojej politickej a materiálnej existencie už iba samotnú existenciu. Ak je však "zmyslom" existencie len existencia ako taká, konečným dôsledkom je a bude pekelná bezobsažnosť. Normalizačná bezobsažnosť bola reprezentovaná skupinou ľudí, ktorá sa mylne domnievala, že rožková, šalátová, pivná a čisto materialistická politika môže byť večná...
