Na cintoríne je kľud a pokoj, no žiť sa tam nedá...

Autor: Martin Škopec Antal | 6.12.2013 o 7:25 | Karma článku: 7,45 | Prečítané:  397x

V otvoroch podtatranskej masmediálnej každodennosti (a všeobecného klebetenia) sú neustále a dookola omielané frázy o tom, aká "rýchla je doba", ako sa "všetci niekam ponáhľame" a ako "nemáme čas jeden na druhého". Väčšinová verejnosť mechanicky preberá medializované slovné spojenia, ktoré už začíajú pripomínať nudnú kázeň priemerného kňaza z vidieckeho kostola. Kde je viac podnetov, tam "dochádza" k zrýchleniu. Nežijeme na dedine 19.storočia, kde žilo pospolu 120 obyvateľov, ktorí často ani nevedeli, koľko je hodín, pretože hodinky nemali, prípadne ich ani nepoznali. Kto však chce mať kľud a pokoj "od zhonu", ten nech si ide posiedieť na cintorín...

Na cintoríne je síce kľud a pokoj, ale žiť sa tam nedá. Je možné si tam chvíľu posiedieť a zaspomínať, no žiadne nové podnety nezískate. A v polohe ležmo je "to" na cintoríne tiež o ničom. O čo ide nariekačom, ktorí fňukajú, že "doba je rýchla a bezohľadná" k človečenstvu? Zrejme o nič viac, ako o zapĺňanie mediálneho priestoru, vyvolávaníe ducha pochmúrnosti a beznádeje. Keď máte mobil, tak "niekomu" zavoláte hoc aj z "konca sveta", lebo "toho niekoho" chcete počuť a dať mu podnet na zamyslenie, alebo "zamyslenie". Minimálne mu dávate najavo, že ON (ONA) je pre vás dôležitý, alebo, že dôležité je jeho pracovné, či zábavochtivé snaženie. Telefonovanie je taktiež o kontakte a komu sa volať nechce, ten môže telefón vypnúť, alebo ho dokonca môže zahodiť. Ach tá slobodná vôla... E-mailovanie je o tom istom. Nie je úžasné, že sa môžeme v písomnej podobe kontaktovať s kýmkoľvek a takmer kdekoľvek? Nie je úžasné, že môžete po tejto "divokej" planéte rozosielať svoje obrazové informácie, zážitky a sem - tam aj totálne hlúposti? Nie je úžasné, že človek človeku je svojou vlastnou televíziou, rozhlasom, "novinami"? Máme plakať nad faktom, že sme si bližší, ako v 19. storočí? Máme nariekať nad tým, že už nie sme malé kmeňové spoločenstvo, ktorému "náčelník" nestále tvrdil, že ísť čo len desať kilometrov od hraníc kmeňa je nebezpečné...? Nie je úžasné, že už nežijeme na stromoch, alebo v jaskyniach? Alebo máme v dobrom spomínať na "dobu", keď sme nevedeli, že nevieme...? Nevedomosť je sladká! Pre hlupákov. Kto chce mať kľud a pokoj (ako za "starých dobrých čias"), ten si môže so svojou milovanou pospolitosťou založiť skanzen pokoja a mieru, kde budú úsmevy a nezrýchlené reakcie na dennom programe. Zamrznutá bezdejovosť je však pekná nuda. Mozog je nasiakavá špongia, ktorá potrebuje získavať energiu z podnetov. Tie sú jeho životadárnou tekutinou. Alebo chceme mať mozog iba ako výplň dutiny lebečnej...? Ak áno, šup späť na stromy a do jaskýň. Tam sa už nebudeme ponáhľať... ...iba utekať pred predátorom a občas sa poobzeráme po nejakej tej štavnatej húseničke... Ostatné bude vecou vzájomného (rituálneho) škrabania sa v srsti "kolegu" od vedľa.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?