Z hľadiska politickej a "ideovej" podpory majú dubčekovci a ich "odkaz" najväčšie uznanie v Smere - SD. Predseda smerákov občas rád hovorieva, že v roku 1968 začal Alexander Dubček robiť politiku, ktorá mala byť predzvesťou modernej, sociálno-demokratickej politiky. Táto politika vraj mala vyhovovať každej skupine spoločnosti. Spojenie tzv. demokratizácie a sociálnych istôt, možnosť nadávať na papalášov, no zároveň si užívať prvky systému, ktorý mal svoje "istoty pre každého občana" založené na takmer celoplošnej dotačnej politike (prirodzený trhový mechanizmus v podstate neexistoval - rozhodovala štátostrana prostredníctvom tzv. štátnej plánovacej komisie a ďalších absurdností absurdného systému).
Dubčekovci však netúžili po zavedení akejsi (budúcej) sociálno-demokratickej politiky v prostredí, kde by "prerobená" KSČ súťažila s inou politickou stranou v aspon relatívne rovnocennej súťaži zavŕšenej voľbou poslancov. Generálny tajomník niekdajšej KSČ Alexander Dubček ešte niekoľko týždňov pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR verejne zdôrazňoval, že "táto naša strana, komunistická strana vie najlepšie, ako robiť politiku a na to nepotrebuje iné politické strany". A basta...
Róbert Fico pred verejnosťou maľuje obraz dubčekovcov, ktorý sa hodí do jeho politického inventára. Ak by chcel Dubček naozaj robiť sociálno-demokratickú politiku, tak by o nej minimálne nahlas uvažoval. Dubčekovcom však o zmenu politického systému rozhodne nešlo. A nešlo im ani o prerábanie KSČ na inú značku. Cieľom bolo zrealizovanie takej úpravy v strane a v systéme, ktorá by dubčekovskej časti KSČ zabezpečila kraľovanie do doby, kým samotný politický systém definitívne neskolabuje.
Alexander Dubček a Róbert Fico majú "niečo" spoločné. Obaja dobrovoľne a s určitou mierou nadšenia vstupovali do komunistickej strany. Dubček v jej "myšlienky" veril do konca svojho života. Hovorieval, že socializmus je reformovateľný. Róbert Fico si zas ani za nič nevie spomenúť na November 1989, ktorý bol posledným klincom do rakvy komunistického blúznenia o lepšom svete. Predseda Spoločenstva súhlasu je ale čitateľný.
Horšie je, že k "odkazu" dubčekovcov sa na slovenskej politickej scéne v nemalom počte hlásia politické subjekty, ktoré sa (inak) definujú ako stany, či hnutia pravicové, ba dokonca antikomunistické. Možno by bolo vhodné urobiť si poriadok v politickej a názorovej orientácii... nie len v orientácii sexuálnej. Vzťah muža a ženy už máme zviditeľnený v ústave. Čo tak (hoc aj mimo ústavy) zadefinovať si vzťah medzi pravicou a ľavicou, vzťah k orientácii materského politického subjektu. Možno by bolo dobré vedieť, či daný subjekt vôbec má "nejakú" jasnú politickú orientáciu. Ospevovať komunistu Dubčeka totiž môže mentálny komunista Róbert Fico, nemal by tak však robiť člen SDKÚ, alebo KDH.
Zdá sa však, že slovenskú pravicu budeme ešte dlho nachádzať na pravej strane v ľavo.
