Byť permanentne hrdý na svoj pôvod, príslušnosť je možné. Musí ísť ale o človeka, ktorý je presvedčený, že každá činnosť (vyjadrenie, výkon) tej jeho spoločenskej skupiny (národa) je neustále obdivuhodná, úspešná a len ťažko spochybniteľná. Pochybovať o neustálej kvalite čohokoľvek je však opodstatnené, lebo nič nemá stále rovnakú hodnotu a úroveň. Byť hrdý môžem byť na určitý výkon iba vtedy, ak tento zodpovedá požadovanej kvalite. Aj na slovenskú hokejovú reprezentáciu môžeme byť hrdí len v momente, ak podáva adekvátne výkony. Ak nepostupuje ďalej zo základnej skupiny na turnaji, tak na vzostupe nebude ani naša nálada, hrdosť. Priaznivé okolnosti na krátkodobú hrdosť nastali po posledných MS v hokeji. Zažili sme však aj momenty, kedy po porážke nastúpil smútok fanúšika a ten razom tvrdil, že keby sme aj vyhrali, tak "chleba lacnejší nebude..." Hrdosť je teda skôr otázkou momentálne sa odohrávajúcej udalosti, jej dozvukov, dôsledkov a "útokov" na naše city. Svojou intenzitou nie je stálou ani naša spomienka na udalosť. Emócie ochabnú. Bodaj by v tejto krajine čím častejšie nastávali dôvody k opakujúcej sa hrdosti na výkony a kvalitu. Pôvod a príslušnosť sú len štartovacou čiarou.
Hrdý Slovák
Nedávno mi istý mladý muž napísal: "Som hrdý na to, že som Slovák". Uvedené ma zaujalo z niekoľkých dôvodov. Najmä snáď preto, lebo podobné vyhlásenia sú často používané, keď sa hodia na určitú spoločenskú, či športovú príležitosť. Sú používané tiež politikmi, no tam je to skôr o zisku bodov v politickej súťaži, ako o úprimnosti.