Politici sú vnímaní ako hrabáči peňazí. Vraj im ide len o moc. Príčiny sú považované za dôsledky a dôsledky za príčiny. Opäť nastáva ono známe delenie na MY a ONI. Zmienení MY sa považujú za utláčaných tými, ktorí sú nazývaní ONI. Stráca sa schopnosť rozdeľovať podstatné od nepodstatného, čo vedie k zdržiavaniu sa malichernými diskusiami. Veľa sa hovorí a málo pevie. Televízne a rozhlasové domáce vysielanie je prešpikované opisom takzvanej reality, ktorá je v skutočnosti iba vlastnou karikatúrou. Vyššie uvedené "maličkosti" z našej súčasnosti sú vo svojej znakovej podobe čiastočne identické s totalitnou minulosťou. Človek si niekedy až kladie otázku, čo sa vlastne v myslení ľudí zmenilo. V mori pesimizmu však môžeme nájsť optimistický záchytný bod. Na rozdiel od minulosti, ktorá bola charakterizovaná systémovou bezdejovosťou a nemennosťou, máme každé štyri roky možnosť byť účastníkmi relatívne slobodných, nezmanipulovaných volieb. V nich netreba dávať šancu vyznávačom kultu priemernosti, ktorí za vrchol ľudského poznania považujú okolie vlastného nosa. Nedávajme šancu politikom, ktorí si myslia, že lojálnosť je dôležitajšia, ako prirodzený vzdor a odbornosť. Nedajme šancu človeku, ktorý považuje prízemnosť a periférnu vulgárnosť vo vyjadrovaní za politickú prednosť. Dajme šancu jedincom, ktorí si vedia priznať vlastnú omylnosť a tým aj ľudskosť (to, že ich dnes nevidíme neznamená, že TU neexistujú). V opačnom prípade budeme stále iba (ako spieval Karel Kryl) stádom Hamletov.
Stádo Hamletov
Adaptabilnosť veľkej časti verejnosti na akúkoľvek lož sa stala skutočnosťou. Duchovná pasivita a depresia z poznanej skutočnosti dáva možnosti ambicióznym hlupákom, ochotným kolaborovať s každým, kto sa stal ovládateľom. "Hore" sa to hemží ľuďmi lokajského založenia a "dole" počuť nariekanie nad údajnou nemožnosťou zmeniť čosi k lepšiemu.