Jeho články (najmä na Blogu) sú plné prvoplánového prehrabávania sa v detailoch (kto, kedy, ako, s kým, prečo, načo, atď...). Cieľom článkov je vyvolávanie reakcii čitateľov a politických oponentov. Raz nadáva na Róberta Fica, na SDKÚ, na KDH, alebo "odchodovú čatu" zo SaS. Začína "to" pripomínať spôsoby konania Igora Matoviča, ktorý si svoju politickú kariéru založil na dedinskom ohováraní všetkého, čo sa pohne a čo je odlišné od jeho vnímania sveta. Sulíkova reflexia na dianie a nedianie je nebezpečne spontánna, navršuje nedorozumenia a zneprehľadňuje politické "elity" v očiach "bežného človeka", ktorý má už teraz v hlave guláš zo všetkého, čo má veľa mediálnych pomenovaní a značiek. Sú osoby a osobnosti, ktoré často nevedia ČO, no vedia AKO. Potom poznáme ľudí, ktorí nevedia AKO, ale vedia ČO. Richard Sulík sa zjavne zasekol v bode rozpačitého NEVEDENIA. Preto (alebo aj preto) podlieha bojovej nálade. S takým človekom môže v budúcnosti spolupracovať len politický dobrodruh - kamikadze. Sulík až príliš podľahol "čaru" svojho EGA. Sám seba presvedčil, že ROBENIE SI NEPRIATEĽOV je cestou k úspechu. Mať oponentov je lepšie, ako mať nepriateľov. A keď nepriateľov, tak na bojisku. My však nie sme v občianskej vojne. Sulík nevie kam uložiť samého seba a tak strieľa na všetky strany... Vyvoláva nedorozumenia, ktoré plodia ďalšie nedorozumenia. Spôsobom jednania bulvarizuje politickú scénu, ktorá je už aj bez jeho manierov dostatočne bulvarizovaná. Programové profilovanie sa na "umelohmotných" nedorozumeniach a konfliktoch je vizitkou politického extrémizmu. Pre Richarda Sulíka je v danom prípade zjavne "cesta dôsležitejšia, ako cieľ". Možno by pre neho bolo lepšie, keby si od "politického diania" dal (aspon) krátku pauzu a išiel relaxovať niekam do hôr, či k moru. Pohovor s odborníkom (psychológom) by taktiež stál za pozornosť... Niet nad duševný pokoj.
"Nedorozumenia" a klebetenie Richarda Sulíka
V poslednom čase sa Richard Sulík snaží zapĺňať "svoj čas" písaním článkov, ktoré začínajú obsahovo pripomínať klebetník a Boj proti všem. Je otázne o čo Sulíkovi v jeho "bojovom nasadení" vlastne ide. V konečnom aj začiatočnom dôsledku sa zdá, že prostredníctvom medializovanej "literárnej tvorby" premieta osobnostnú, osobnú frustráciu (deštrukciu) na plátno scény politickej a spoločenskej. Psychológ by sa zapotil...