"Neznesiteľná" ťažoba demokracie

Žiaden systém na svete nemôže zaplniť prázdno v človeku, ktorý nemá dostatok fantázie a motivácie k tomu, aby napredoval a dopracoval sa tak na povestné čelo spoločenského pelotónu. Existoval (a niekde ešte existuje) systém, ktorý rozdával ilúzie spoločenskej potrebnosti a dôležitosti, bez ohľadu na (ne)snahu toho - ktorého jedinca. Tým systémom bola DIKTATÚRA. Predstierala, že jej záleží na "zaradení človeka do spoločnosti". A to aj v prípade, ak tento človek zanedbával seba samého, svoj duševný rozvoj. Diktatúra má "schopnosť" príjať kohokoľvek, kto prejavuje ochotu podriadiť sa pravidlám totalitnej, politickej sekty. Politická totalita je vo svojej podstate podobná, ako (nápríklad) fanatická náboženská sekta. Dôležitá je hra na pravidlá, nie pravidlá samotné. Dôležitý nie je originál (originálnosť), ale kópie (napodobňovanie).Majitelia "jedinej možnej pravdy" dnes často tvrdia, že ľudská dôstojnosť je zatlačaná do suterénu žitia. Bola to však práve diktatúra, ktorá robila zo silného slabého, aby tak "pomohla chudobe". Dôsledkom bola vláda slabochov, ktorí sa zmenili na to, čo tak horlivo kritizovali: Na najohavnejšiu formu "kapitalizmu". Ako však už bolo spomenuté: Človek bez hlbšej osobnej motivácie demokraciu vníma ako diktatúru, ako "niečo", čo ho deptá a vytvára z neho nepotrebnú hmotu. Takému človeku sa ťažko pláva vo vodách konkurencie. Nádej vidí v prevrátení jestvujúceho systému. Túži po nastolení systému, kde by bola príslušnosť k "vládnucej triede" nadradené všetkému a všade. Aké pohodlné... Žijeme "dobu" nadávania na individualizmus. Vraj chýbajú "pôvodné hodnoty", súdržnosť, priateľstvá, ochota pomáhať. Kto komu bráni pomôcť blížnemu svojmu? "Doba"? Kto, alebo čo je "tá" doba. Bytosť, ktorá zazvoní pri dverách? Alebo ide o zhluk nagatívnej energie, ktorá sa vnára do mysle človeka? Je "TO NIEČO" abstraktné, či naopak jasne konkrétne?Musí nám snáď niekto nariaďovať, že máme prejavovať to lepšie v nás, keď treba pomôcť blížnemu svojmu? Potrebujeme oficiálne odporúčanie z úradu vlády, či zvolenie od kňaza? Iste nie! Ak je demokracia v niečom "ťažká", tak zrejme v tom, že sa v nej môžeme ("musíme") rozhodovať aj bez nariadenia z "horného poschodia". A bez naraďovania z "horného poschodia" môžeme pomáhať tomu, kto pomoc naozaj potrebuje. V takom prípade je systém parlamentnej demokracie ozaj na "zbláznenie".