Po vzniku samostatnej SR bol Mečiarom na post prezidenta navrhnutý Roman Kováč. Toho však vtedajšia časť politickej scény odmietla. Potrebný počet hlasov ale neskôr získal Michal Kováč. Po niekoľkých mesiacoch sa z Mečiarovho spojenca stal oponent - odporca. Začalo "to" nezhodou súvisiacou s pohľadom na zahraničnú politiku SR. Po určitom čase dochádzalo k vzájomnému osočovaniu, profilovaniu sa na ďalších témach - úrovniach. Minimálne raz za týždeň uverejnňovali masmédiá korenisté vyhlásenia boch aktérov sporu. V apríli 1994 vystúpil na pôde parlamentu prezident Kováč. V prejave odsúdil praktiky premiéra Mečiara a v podstate žiadal jeho odvolanie. Treba však pripomenúť, že išlo o toho istého Kováča, ktorý o praktikách predsedu Hnutia jedného muža vedel od samého začiatku... teda od momentu, keď o prezidentovaní ani len nesníval... Mečiar bol z postu premiéra odvolaný (nie prvý raz). V roku 1994 však opozícia predčasné voľby nevyhrala a pre prezidenta tak nastalo peklo na povrchu zemskom. Mečiarova skupina začala vytvárať priam neznesiteľný tlak na jeho odvolanie z postu prezidenta. Neschopná opozícia Kováča chránila, ba dokonca ho (účelovo) označila za "posledný pilier slovenskej demokracie". Michal Kováč však nebol obdivovateľom systému parlamentnej demokracie, skôr bol za systém dubčekovského "socializmu s ľudskou tvárou" (veľa štátom dotovaných istôt PLUS možnosť "ľudu" trocha si otvárať ústa na vrchnosť). Prezident Kováč si ale správne uvedomoval, že ide o veľa. Mečiar pokukoval po Rusku a zo Slovenska si chcel urobiť svoj MečiarLand. Naviac začal vychádzať provládny denník Slovenská Republika, ktorý mečiarovej skupine nahrával a začal písať o "neduhoch" Michala Kováča mladšieho...V roku 1995 bol syn prezidenta unesený do Rakúska. Následne na to vystúpil prezident Kováč s prejavom v televízii. V jednom momente sa rozplakal. Promečiarovská (väčšinová) časť verejnosti to vnímala ako slabosť človeka, ktorý nedostatočne chápe "slovenské záujmy". Spomenutá časť verejnosti označovala únos za samoúnos a naďalej stála za Mečiarom. Názorová menšina považovala únos za akt štátneho terorizmu. Ide o tú názorovú menšinu a jej potomkov, ktorá dnes nadáva na Šéfa Spoločenstva Súhlasu. Od daného momentu už bolo "všetko trochu inak". Finančné skupiny podporujúce Mečiara si začali uvedomovať, že "takto to ďalej nepôjde" a ich "vodca" prestával dostávať tú "duchovnú" podporu, ktorú do Dňa D dostával. Obchod je obchod a Južná Amerika ďaleko... Mečiar zúril, verejne začal prskať na všetky strany a strácal podporovateľov. V čase volieb v roku 1998 už takmer nemal spojencov. Kritizovala ho aj vtedajšia SDĽ, v ktorej svoje schopnosti rozvíjal mladý blonďáčik v červenom tričku... Z hľadiska politického bol Michal Kováč osobou a nie osobnosťou, podobne ako jeho následovníci na poste prezidenta SR. Rovnako ako Alexander Dubček mal "dar" nerozhodnosti, nevedel odhadnúť situáciu. V krízovej situácii mu zneistel hlas a slzil.Záverom treba pripomenúť, že Michal Kováč bol volený parlamentom. Takpovediac išlo o "Rýchlovku". Žiaden veľký masmediálny krik sa nekonal. Ten skutočný nastal až potom, čo sa prezident "osobnostne" a politicky pretransformoval na demokrata...
Prezident Michal Kováč - "Posledný pilier slovenskej demokracie"
V roku 1993 sa stal Michal Kováč prezidentom "čerstvo" samostatnej SR. Išlo o "súhru okolností", ktoré z neho neskôr urobili "posledný pilier slovenskej demokracie". Jeho ponovembrová politická kariéra bola od začiatku spojená s Vladimírom Mečiarom. Kováč sa snažil o osamostatnenie Slovenska, no relatívne kultivovane, na rozdiel od Mečiara, ktorý sa k samostatnosti pretrieskal búchaním do stola (konštatované zjednodušene). Mnoho občanov má Michala Kováča v pamäti ako Plačúceho prezidenta. Po únose syna (rok 1995) sa totiž počas televízneho prejavu rozplakal...