Ak by existovala jediná - univerzálna pravda, nebolo by už za čo bojovať a dejiny by sa skončili. Viera v jedinú možnú pravdu je často náhradou za našu neschopnosť hĺbavejšie premýšľať. Viera v jedinú pravdu je však pre ľudí dôležitá rovnako, ako viera v jediného Boha.
Skúste veriacemu povedať, že "ten jeho Boh" je ilúzia. V lepšom prípade Vám bude tvrdiť, že sa mýlite. V tom "horšom" Vás bude ignorovať. Diskusia o pravde právd sa väčšinou končí hádkou, lebo na púšti (ne)poznania je príliš veľa zrniečok právd. "Tie sa o seba trú" povedal by Štúr.
Ľudia chcú niekomu a niečomu veriť, pretože sa nechú nechať zožrať strachom a prázdnotou. Radšej vegetujú v oku "neexistujúceho" Boha, akoby mali zakúsiť "bolesť" nového zážitku z nového poznania. Ľudia hľadajú svojho milovaného Boha rovnako, ako dieťa svojich rodičov stratené vo veľkom obchodnom centre.
Jedinou možnou pravdou ľudia často ospravedlňujú svoje (hoc aj) negatívne konanie. V mene jedinej pravdy a jediného Boha "sa" zabíjalo. "Nech zomrie ten, ktorý sa klania zvieratám a nie môjmu jedinému Bohu... upálime toho, kto rozširuje klamstvá o guľatosti Zeme... zničíme každého, kto nechápe, že Žid je nepriateľom..."
Dajte nažrať tej našej (mojej) pravde a môžete byť súčasťou našich (mojich) pravidiel. Kto naše (moje) pravidlá neuznáva, ten nech sa pasie na inej lúke... tá naša (moja) lúka je už obsadená...
Platí ale ono známe, že sila nešej (mojej) pravdy (presvedčenia) nemusí byť dôkazom jej správnosti.
Problémy "dneška" vraj spôsobuje pretlak debát, konfliktov a liberalizmu. Ľudia by sa vraj mali vrátiť k hodnotám, ktoré ich spájajú. Údajne by bolo lepšie zhodnúť sa na jednej, univerzálnej pravde. Ktorá to však je... na púšti plnej zrniečok právd...?
Povedzme, že by sme sa zázrakom vedeli zhodnúť na "jednej, jedinej pravde". Áno... dá sa to. Avšak len na moment, kým iné pravdy "nezožerú" ten moment "jedinej možnej pravdy".
Volanie po objektívnosti a jednej pravde je rovnako bláznivé, ako tvrdenie, že by bolo možné usmažiť snehové gule a urobiť z nich rezne.
Ktovie, čo na to "klamár" Descartes...?