Slovenská spoločnosť alternatívnemu spôsobu uvažovania nebola nikdy naklonená. Diskusie k téme Rusko vs. Ukrajina sú väčšinou prvoplánové, ploché a zameriavajú sa viac na mechanizmus útočenia na oponenta, ako na hlavný motív konfliktu, v ktorom ide viac, ako "iba" o Ukrajinu a o to, kto má "pravdu". Práve debaty na internete, medzi kámošmi v kaviarňach a počas reklám pri TV seriáloch ukazujú, že nemalá časť populácie má už systému parlamentnej demokracie plné zuby. Otázne ale je, či diskutérska a teda voličská obec vie, čo vlastne chce.... (o ženách sa občas hovorieva, že síce nevedia, čo chcú, ale nedajú pokoj, kým to nedosiahnu).
Slováci mali takmer vždy alergiu na politiku, ako určitú formu "pánskeho huncúctva". Kde je veľa podnetov, tam je veľa hier (a "hier"). Kde je veľa strán a hnutí, tam je veľa (roz)ruchu. Jednoducho zmýšľajúca osoba sa v takom guláši len ťažko orientuje a preto hľadá riešenie v rýchlej zmene, ktorá by priestor systému viacero strán zúžila na systém dvoch, "maximálne" jednej strany. Tá by "menila toky riek a riadila počasie".
A potom tu ešte máme "riešiteľov", ktorí prezentujú totálne uletený názor, že "skutočná vláda ľudu už nebude potrebovať žiadne mocenské štruktúry". Úrad vlády sa zrejme zmení na múzeum a v parlamente bude mládež nacvičovať kultúrny program pre dôchodcov.
Horšie však je, že súčasné parlamentné strany a hnutia sa v čase vojny na Ukrajine zaoberajú opäť iba sebou, pričom sa tvária, že nie je nič dôležitejšie, ako ich interné projekty. Keď ich na uvedené upozorníte, tak podráždene skáču do výšok. A nahoršie je, že svoju neschopnosť reflexie a následne sebareflexie si vôbec neuvedomujú. Spomenúť je možné aj lenivosť a periférne uvažovanie, ktorého hlavnú zložku tvoria reči o zdravom sedliackom rozume. Ktože to dnes najviac tára o zbytočnosti a škodlivosti sankcii proti Rusku? "Najprv brucho, až potom hlava..."
Rok 2016 bude na Slovensku rokom zlomu. Vojna na Ukrajine do daného obdobia neskončí a jej dopady budú ešte viac nahlodávať presvedčenie nemalej časti slovenskej populácie o zmysluplnosti "nejakej" demokracie.
Tento stav vyhovuje orbánovsko-ficovskému uvažovaniu. Vyhovuje tiež voličskej základni, ktorá je k menovanej osobnostno-mentálnej skladbe doslova prilepená. Putinizmus je však "iba" slovo. Možno už totiž nejde ani tak o náhľady politické, ako skôr psychologické.
Bohužial sa nedá spoľahnúť ani na tú časť politického spektra Slovenska, ktorá sa zobudí až vtedy, keď voľby klopú na dvere (niekto sa zobúdza iba vtedy, keď sa potrebuje najesť).
Klasik napísal: "Sloboda je pre človeka, ktorý nepociťuje jej potrebu, zbytočná".