Je prirodzené, že v debatách ľudia občas cítia potrebu pritakávať a potvrdzovať tak svoju oddanosť komunite, ktorej sú, alebo chcú byť členmi. Aj zvieratá majú svoj komunikačný rituál. Opice "vnárajú" svoje prstíky do srsti členov kmeňa, no viac ako o hľadanie "chrobáčikov" tam ide o zbližovanie sa prostredníctvom kolektívneho ritualizovania sa. Nejde o čistotu srsti, ale o komunikačné posolstvá - napodobňovanie.
Ak je v ľudskej komunite na mieste prvom snaha o permanentné ritualizovanie sa a potvrdzovanie svojej účasti v nej za každú cenu, tak "niečo" nie je v poriadku. Jedinec má buď aboslútny nedostatok sebavedomia, alebo je až chronicky presvedčený, že ON ako individualita nič nezmôže a preto je lepšie prispôsobovať svoje sebadeklarovanie sa rétorike kmeňa (spoločenskej komunite).
Platí ono známe, že ak realizujeme niečo, čo je väčšinou ľudí voľne a ochotne prijímané, tak robíme čosi, čo nie je príliš kreatívne.
Slovenské spoločenské prostredie je nekreatívne a teda ponuré, napodobňujúce, hľadajúce "riešenia" v kolektívnom automatizovaní sa.
Najviditeľnejšie je to v politickom prostredí, ktorého predstavitelia sa vzájomne deklaratívne napodobňujú: "Chceme pracovať pre ľudí. Konáme podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ide najmä o bežného, obyčajného človeka. Základnou jednotkou spoločnosti je rodina. Musíme sa zjednocovať na báze hodnôt. Vráťme sa k hodnotám, ktoré uznávali naši predkovia. Ak sa zjednotíme, tak nastane posun v riešení nahromadených problémov. Dôležitá je ľudskosť v politike a v živote." A tak ďalej a tak dookola až do úplneho vypnutia mozgu.
Nepolitické spoločenské prostredie za prostredím politickým nijako nezaostáva: "Sme pracovití, dobrosrdeční. Som hrdý (hrdá) na to, že som Slovák (Slovenka). Kapitalizmus neberie ohľad na jednoduchého - pracujúceho človeka. Ak by sa zmenil systém a zákony, tak ľudia by boli k sebe lepší. Buďme k sebe dobrí a všetko bude dobré. Usmievajme sa a naše srdcia sa otvoria. Pokoj a bratská láska nech je medzi nami". Ach to hrabanie sa v srsti...
V súčasnosti sa veľa (a kriticky) reční o tom, že do popredia sa až príliš pretláča EGO, individualizmus. Aj kňazi v kostoloch o tom "točia". Možno by sa mali zamyslieť nad tým, ku komuže sa to modlia. K Ježišovi. K individualite, ktorá sa pre svoju kreatívnosť nechala ukrižovať. Kristus je ukážkou toho správneho, autentického vzdoru voči tuposti. ON nezomrel za nás, ale za svoje EGO, za svoje presvedčenie.
ISTOTA JE AKTOM VIERY
V istotách je však iba málo kreatívnosti
Nemali by sme sa preto permanentne odovzdávať názoru, že je lepšie prispôsobovať sa a hovoriť iba to, čo sa od nás žiada.
Už nežijeme v malej osade na okraji lesa niekde v 18. storočí, kde za kreatívnosť hrozilo vyhostenie do lesov a hájov.
Práve individualizmus a ľudská kreativita nám umožňuje vlastniť technické prostredky, prostredníctvom ktorých často rozširujeme táraniny o "zlom" EGU a "zlom" individualizme.
A ešte drísty o "zlej, dekadentnej" dobe, ktorá je vraj peklom na povrchu zemskom.