ČSFR sa rozpadávala v čase, keď ešte Slovenskom nelomcovala referendománia. Lomcovala ním predstava (ktorú postupne podporovali aj väčšinové slovenské masmédiá), že "Slováci tisíc rokov bojujú za svoju štátnosť". Kto tvrdil opak, ten bol označení za čudáka, alebo rovno zradcu. Kto sa pridal, ten mal na pleciach modriny od potľapkávania kámošov. Niečo na spôsob fotbalového fanklubu, ktorý fandí (ako inak) len svojim. Fandí do zbesnenia, bez ohľadu na výkony fotbalového mužstva. Veď sú naši!
Keď na jar roku 1990 opadlo opojenie z novembrovej "žúrky", prišla vševedúca SNS. Jej predstavitelia začali opakovať neskôr obľúbenú táraninu: "Za problémy Slovákov nemohol komunistický režim, ale spoločný štát Čechov a Slovákov". Túto rétoriku prevzalo aj HZDS a jeho duševne nevyrovnaný predseda. ŠTB-ácke kádre sa tešili a s nimi tiež kádre ex-komunistické PLUS komunistickí kolaboranti. Spoločne si povedali: "Nerobili sme nič zlé. Idea bola v poriadku, spôsoby boli v poriadku, to len tá česká nadutosť nám bránila robiť všetko lepšie, v prospech celku". A hlavne žiadne lustrácie, žiadne "naháňanie čarodejníc". Už len budovať to naše Slovensko. SDĽ nadávala na federálne reformy a tlieskala nacionalistom, ktorí pred rokom 1989 ani len netušili, aké hviezdy z nich raz budú.
A najväčšou hviezdou bol TatkoZakladateľ. Ten prvého januára 1993 Slovákom oznámil, že sa rozhodli pre samostatnosť. Prípadné referendum o (ne)rozdelení už nespomínal. Načo aj, keď o pochybnom rozdelení ČSFR rozhodol On a Klaus v atmosfére vzrušújúcej debaty (leto roku 1992). Lenže...ak by s Klausom nedebatoval Mečiar, tak na uvoľnenom mieste by sedel niekto iný. Niekto, kto má dostatok drzosti na to, aby predstieral, že pozná to najsprávnejšie politicko-civilizačné Smerovanie krajiny. Podmienky rozpadu však boli nastavené dlhodobo. Už od vzniku spoločného štátu v roku 1918...
Referendomaniakom treba pripomnúť, že v rokoch 1991 až 1993 väčšina Slovákov žiadne referendum o štátoprávnom usporiadaní nepožadovala. Dnešné volanie po referendách na už takmer čokoľvek je len zúfalou ozvenou sklamaní, ktoré si obyvateľstvo vyprodukovalo samo. A treba pripomenúť to, čo už bolo spomenuté inde: Spoločenské prostredie generuje politickú scénu. Tá je odrazom mentálneho usporiadania komunít, ktoré tvoria spoločnosť ako celok (aktuálne tiež treba pripomenúť, že zhruba 96 percent spoločnosti tvoria heterosexuáli).
Záverom parafrázované slová klasika, adresované spoločenskej väčšine: "Fundamentalisti sú ľudia, ktorí skôr, ako preskúmajú určitý fakt, zvažujú, či je prijateľný pre ich vierovyznanie. Protikladom sú ľudia zvedaví, ktorí najskôr skúmajú, a potom zvažujú, či chcú akceptovať následky alebo nie".
