S obľubou hovoria a píšu, čo občania (ne)chcú, akoby sa nachádzali v hlave každého človeka. Svoje súkromné roztúženia pretavujú do kolektívneho My, do takzvaného spoločného záujmu.
Skutočnosť je taká, že odporcovia systému parlamentej demokracie trpia určitou formou vnútorného (nepolitického) odcudzenia. Preto je zrejmé, že by im viac vyhovoval systém politicko-spoločenského schématizmu, kde je prirodzená a otvorená ľudská rivalita nahradená oficiálne diktovanou automatizáciou vzťahov. Život v "istote" diktatúry je pre niekoho ľahší ako život v "chaose" demokracie.
Túžba istej časti spoločenského spektra po diktatúre je prirodzená. Neznamená to však, že spomenutá skupina je partiou extrémistov, ktorá chce zriaďovať koncentračné tábory pre odporcov "poriadku".
Problémom sú skôr povrchné úvahy na tému extrémizmu. Vraj štát ma zabezpečovať, vychovávať. Môžete usporiadať hoc aj milión prednášok na tému násilia v nacistickej tzv. Tretej ríši, nebude to rovno znamenať odklon od určitého rozhodnutia voličov pri voľbách do NR SR. Dôležitejšie je rodinné zázemie. Tam doma, kde sa to hemží rečami o dobrej zamestnaneckej politike Adolfa Hitlera a "jeho" diaľniciach. A samozrejme o chaose demokracie, ktorá vraj spôsobuje civilizačný úpadok.
Možno by už bolo načase pozrieť sa na človeka z hľadiska jeho konkrétneho uvažovania. Aj človek, ktorý sa prejavuje voči demokratickéhu systému agresívne, má v sebe niečo, čo stojí za pozornosť. Hádzať všetko na akési krátkodobé politicko-spoločenské procesy je hlúposť.
Udalosti a osoby do nich vsadené sú produktom povahy prostredia. Najmä toho rodinného. Inštitúcie sú plné ľudí, ktorí sa "niečo" naučili najmä v prívatnom prostredí.
Deti predsa nerodí štát
