nebolo možné písať (napríklad) o bujarej žúrke členov ÚV KSČ na chate niekde za Prahou, či Bratislavou. Žúrke v prítomnosti polonahej zväzáčky a jej kamarátiek... Veď čo už, aj komančovia si občas potrebovali "vrznúť" mimo priestoru rodinného krbu (keďže "rodina je základnou jednotkou spoločnosti").
Príčinou káuz a škandálou je človek a jeho chuť úživáť si nad rámec pravidiel. Môžete vymyslieť akýkoľvek "supersystém", človek si nájde cestu k tej svojej zábavke, k tomu svojmu chápaniu hodnôt a "hodnôt". Žiaden systém nezabráni človeku pravidlá obchádzať (ak ich samozrejme obchádzať chce a môže). To platí pre človeka "tam hore" aj "tam dole".
Slobodný masmediálny priestor je na to, aby bol stav prekročenia "hraníc" zistiteľný a popísateľný. A naviac: v systéme parlamentnej demokracie je intenzívna kritika voči "papalášom" (či už v bulvárnej alebo nebulvárnej podobe) na dennom programe. Je akousi spoločenskou objednávkou. Objednávkou v zmysle "chcem Ťa doraziť, lebo Ty zneužívaš moje peniaze...kúpeš sa v šampanskom, zatiaľ čo ja driem...".
Najväčšou a základnou kauzou komunistického režimu bol fakt, že "komančovia" zabránili ľuďom slobodne sa rozhodovať vo voľbách. Banda gaunerov si do ústavy totalitného štátu vpísala tzv. vedúcu úlohu v spoločnosti. Už to bol škandál. Ostatné bolo od spomenutého "iba" odvodené.
Niečo negatívne sa diať bude, či sa nám to páči alebo nie. Problém nastáva, ak o "tom niečom" nemôžeme verejne písať a hovoriť.
V tomto časopriestore si však môžeme hovoriť a písať čo len chceme. Žijeme v pretlaku kritiky voči všetkému, čo sa pohne. Užívajme si to.
Pred rokom 1989 sme si totiž taký luxus dovoliť nemohli.
